Môj prvý jazdecký tréning

  Jazdectvo.... Do určitého času pojem pre mňa nepoznaný, dnes neoddeliteľná súčasť môjho života.

Sobota. Deň ako každý iný, no predsa niečím výnimočný. Neobyčajne obyčajný. Všetko sa to začalo neskutočným stresom okolo toho všetkého. Tréning síce dohodnutý bol, no miesto, kde sa to má všetko uskutočniť upresnené nebolo. Po asi 20 minútach blúdenia po dedine som zavolala trénerke, či to platí a kde teda mám vlastne prísť, pretože moje presvedčenie že stojím pred bránami jazdeckého areálu bolo veľké. Po prvých sekundách telefonátu s pani majiteľkou ostávam nepríjemne prekvapená že sa nachádzam na druhej strane a musím prejsť po poli asi jeden kilometer.

Konečne prichádzam na miesto, po ľavom boku badám kone, a už som si istá že som správne. Po zoznámení sa s pani trénerkou a jej „pomocníčkou“ dostávam základnú inštruktáž čo pri koňoch smiem, a čo nesmiem robiť. Samozrejmosťou pri týchto krásnych zvieratách je nerobiť hluk, pretože čo i len malý zvuk môže koňa vystrašiť k smrti (presne tak, ako aj letiaci sáčik okolo nich). Trénerka mi taktiež vysvetľuje prečo by som na koňa nemala nasadnúť v rifliach a teniskách, čo som samozrejme ako úplný začiatočník a laik nevedela a prišla som v outfite vhodnom na skúšku vysokej školy, nie na jazdecký tréning, kde sa všetci jazdci aj tréneri pohybujú v nie celkom čistých rajtkách. Ani som sa nestihla spamätať a už mi trénerka núka do rúk prilbu a bezpečnostnú vestu, ktorej nosenie je na mojom vlastnom uvážení. Samozrejme, chcela som si ju na seba dať, lenže... nemohla som. Bola príliš malá, ako pre 12 ročné dievčatko. Vzala som si teda prilbu, a vysadla som na pripraveného koňa. Prvý pocit bol hrozný. Cítila som sa veľmi nestabilne a pri každom pohybe koňa som zvierala ruky čo najviac k sedlu (veď kto mal vedieť že na koni sa drží nohami, nie rukami).

Trénerka bola fajn. Nechala ma aj vydýchnuť, keď videla aké je to pre mňa náročné. Rovnováhu som hľadala asi celý tréning. Potom ma vzala na dlhý „špagát“  v jazdeckom slovníku známy ako lonž-ka. To znamená, že tréner stojí a kôň chodí okolo neho. Tréner Vám popri tom dáva úlohy, ktoré musíte plniť. Ako napríklad „trhanie jabĺčok“ alebo cvik pri ktorom sa jazdec musí postaviť do strmeňov a vydržať tak aspoň jedno kolečko. Nazýva sa to stehenný sed a je to nočná mora každého jazdca - začiatočníka. Človek ktorý nikdy na koni nesedel, si ani len nedokáže predstaviť aké je náročne udržať sa v tomto sede, v základom chode ako je krok. Čo potom klus alebo dokonca cval? Po neúspešných pokusoch som to vzdala, a sadla si do sedla a nechala sa „voziť“ v očakávaní, že sa na mňa všetko nalepí samé a už zajtra bude zo mňa dokonalý jazdec.

Ha Ha.

 

Celý tréning som nepočula nič iné ako päty dole, vystri sa, ramená dozadu. Tajne som dúfala, že 60 minút v mojom živote skončí pomerne rýchlo a bezbolestne. Opak bol však pravdou a ja som odrátavala každú sekundu dúfajúc, že už môžem konečne zosadnúť, oddýchnuť si, a na to divoké zviera už nikdy nenasadnúť. Keď som konečne začula vytúžené „môžeš zosadnúť“  okrem toho že som si vydýchla, som samozrejme nevedela ako, a z ktorej strany sa lezie dole. Po vysvetlení trénerky som to aj tak nepochopila, a našla si svoju vlastnú cestu ako zosadnúť, alebo lepšie povedané, ako spadnúť ako vrece zemiakov. Myslím že mala zo mňa celkom srandu. Po odložení koňa mi ešte ukázali jedného zrazeného koňa, ktorý je v rekonvalescencii. Bol to celkom dobrý pohľad na to, ako rýchla sa vedel zotaviť po náročnej operácii. No a po fajnej únave celého tela som sa pobrala domov.

 

Neviem čo som od toho očakávala. Možno len to, že sadnem na nevyspytateľné zviera a precválam lesom. Neviem. Po tréningu som si myslela, že na koňa už nikdy nesadnem a budem sa na neho pozerať akurát tak cez obrázky na Google. Naštastie sa to nestalo a preto považujem slnečnú júlovú sobotu za deň, kde sa začala moja cesta jazdectvom a za deň, ktorý mi zmenil život.


Komentáre
Pridať komentár

Chcete sa dozvedieť viac alebo máte inú otázku ?
Napíšte nám!